KTO JE TO ČLOVEK ?


 JE ŽIVOT NIEKDE VO VESMÍRE OKREM NÁŠHO ?   AKO VÔBEC     VZNIKOL ŽIVOT NA ZEMI ? KTO JE ČLOVEK A KDE MÁ PÔVOD ?   

Na tieto otázky nebudeme nikdy poznať jednoznačnú odpoveď, ale postupne ju za pomoci vedy skladáme po zrnkách piesku. Rozhodne nič nenasvedčuje tomu, že planéta a život na nej sú vôľou stvoriteľa. Naopak, čoraz bližšie vnikáme do zákonitostí Vesmíru, učíme sa, priznávame omyly. Zem obsahuje stopy niekoľkomiliárdročného vývoja, ktoré sa už nedajú poprieť. Naproti tomu teológovia počas celej histórie kŕčovite kryjú chyby svojho učenia, odstraňovali ľudí s inými názormi a dnes majú svoju filozofiu očistenú od akýchkoľvek praktických poznatkov. S predpoveďami prichádzajú až po udalostiach a na vedu sú mimoriadne dotkliví. Arcibiskup Rowan Williams kritizoval známeho vedca St. Haukinga, ktorý sa vo svojom diele Grand Design vyjadril, že Boh nemusel stvoriť Vesmír, s pozoruhodným vysvetlením :  Biblia sa jednoducho nezaujíma o to, ako presne vznikol Vesmír, náboženstvo je o výklade. To hovorí za všetko. Dnes už totiž nemôže Cirkev nikoho popraviť ani upáliť za vedecký názor, takže radšej dáva ruky preč z oblasti, ktorú nedokáže obhájiť. To je jasný dôkaz, že náboženstvo vymyslel človek a preto sa aj ono vyvíja. Dnes už v ňom nie je Zem-stred Vesmíru ako placka, pretože po takom fiasku sa sústredilo výhradne na mystické veci, ktoré sa nedajú dokázať. To, že prežilo a bude žiť ďalej, má svoje historickospoločenské dôvody.

Priame dôkazy o inom živote vo Vesmíre nemáme a ani dlho mať nebudeme. Dôvodom je to, že sme prakticky nikde neboli. Veda však pomaly získava poznatky, mikrodôkazy. V strede našej Galaxie v mraku SAGITTARIUS B2 sa podarilo identifikovať známu zlúčeninu IZOPROPYL KYANID , ktorý vzniká v oblakoch nových hviezd asi 27 000 svet. rokov od Zeme. Je to prvý objav organickej molekuly vo Vesmíre. Jej zloženie je blízke aminokyselinám, ktoré sú základom pre život nášho typu. Aminokyseliny boli objavené už aj v meteoritoch. To je dôkaz, že organické molekuly môžu celkom ľahko vznikať vo Vesmíre. Ďaľšie pozorovania z oblasti mikrovlnnej dokázali, že z Kométy C/2014 Q2  LOVEJOY  /NA OBR./ unikajú do kozmu obrovské množstvá ETYLALKOHOLU a jednoduchého cukru GLYKOLALDEHYDU. Prítomné sú aj ďaľšie organické zlúčeniny. Táto Kométa bola už raz pozorovaná, keď sa priblížením k Slnku z nej uvoľňovalo veľké množstvo vody, asi 20 ton/sek. Vesmír je schopný stvoriť život práve zmenou prostredia a následnými chemickými reakciami, dokazujú to aj meteority spadnuté na Zem. Život teda nemusel začínať od piky, mal k dispozícii už zložitejšie molekuly uhľovodíka a tie sú základom našich buniek.


Hubblov vesmírny teleskop odfotil dokonca na veľmi nehostinnom mieste výtrysk vodnej pary. Bolo to na južnom póle Jupiterovho mesiaca  EURÓPA.  /NA OBR,/ Ešte väčšie výrony vody a vodnej pary zaznamenala sonda CASSINI, ktorá vykonala neuveriteľný kus výskumnej práce v okolí Saturnových a Jupiterových mesiacov. Pri prelete nad Saturnovým mesiacom Enceladus, urobila jedinečné snímky tryskajúcej vodnej pary do výšky stovky km. Zistila, že ľadová vrstva, ktorá pokrýva Enceladus, je hrubá 100 km. Tento proces teda prebieha už najmenej milión rokov. Je vysoký predpoklad, že sa tam skrýva obrovský oceán vody. V tomto veľmi chladnom prostredí, ďaleko od Slnka je na to jediné vysvetlenie, že na Enceladuse dochádza k treniu vplyvom silných gravitačných síl Saturnu a tak sa voda pod povrchom zahrieva. Taká istá gravitačná sila, ak nie väčšia, pôsobí na EURÓPU z JUPITERA. Nie sú vylúčené ani prvotné formy života. Povrch je ľadový, pretože vodná para okamžite mrzne a tvoria sa nánosy ľadu. Na takom mieste by sme život nečakali, ale keďže je tam voda, nie je to vylúčené i keď povrchová teplota dosahuje -180°C. Výtrysky vody alebo pary zaznamenala sonda CASSINI vždy vtedy, keď bol Enceladus najviac vzdialený od Saturnu, čiže za pôsobenia najväčších slapových síl, zároveň sa jeho tvar pretiahol do miernej elipsy. Povrch poznačený ryhami z kopiacich sa nánosov vyvrhnutej a následne zmrznutej vody na ENCELADUSE ukazujú - /ĎAĽŠIE 2 OBR./


Rovnako aj na inom mesiaci Saturnu na  TITÁNE  sonda zistila extrémne slaný podpovrchový oceán, tiež jazerá z metánu na povrchu a hustú dusíkovú atmosféru. Vznikajú teórie o možnom živote metánového typu na Titáne. Vedcom sa podarilo vytvoriť bunku  AZOTOZÓM , zloženú z Dusíka,Uhlíka a Vodíka, hlavných kryogénnych zložiek metánových jazier na Titáne. Najmä akrylonitrilový azotozóm sa ukázal stabilný i pri teplote -180°C. Zdá sa , že inobunečný život môže existovať. Vyplynulo by z toho, to čo už vieme : Prežíva prirodzený výber podľa podmienok, aké má v životnom prostredí.

Voda bola zistená i na trpasličej planéte, obiehajúcej medzi Marsom a Jupiterom na  CERESE . Sonda Down v blízkosti odfotila taktiež tryskajúce gejzíry vodnej pary. Na samotnom Marse sú stopy po vode a sonda CURIOSITY identifikovala v marsovskej pôde 1,5 % vody. Zdá sa, že vody je v našej Slnečnej sústave dosť a to ešte nebol preskúmaný Kuiperov pás planétiek a meteoritov, ktorý sa nachádza na jej okraji. Tvoria ho milióny ton hmoty, ktorá tam bola gravitačne odblokovaná po ustálení sa planét našej sústavy a okolo ktorej je stále veľa otáznikov.


Pri hľadaní počiatkov života na Zemi veda za posledné roky pokročila. Po teóriach s najjednoduchšími bunkami prišiel dôkaz. Najväčší vírus, aký bol doteraz objavený našli vedci v pobrežných usadeninách v Čile a nazvali ho  PANDORAVÍRUS  /NA OBR./ Je to chýbajúci článok pri mapovaní vývoja buniek v zložitejšie organizmy. Tento vírus je 1000x väčší ako vírus chrípky a obsahuje 2556 génov. To ho predurčuje k deleniu buniek s odovzdávaním génov. Je vysoko pravdepodobné, že život sa vyvinul vo vode podobným spôsobom. Pandoravírus s génmi je už poloorganizmus. Život je omnoho starší ako sme si mysleli a ako ho datuje Biblia, nové nálezy a výskumy to dokazujú. Jedným z nich je fosília praryby z Číny spred 419 MIL. rokov. Je to zatiaľ najstarší objav živočícha s tvárou a kostrou. Komplexný vývoj života na Zemi trval extrémne veľa času, ale len z pozemského pohľadu. Jednoduché bunky sa prvýkrát vyvinuli pred 4 MLD rokov. Hmyz a vodné živočíchy sa objavili pred 400 MIL. rokov, dinosaury pred 300 MIL; rastliny pred 130 MIL. rokov. Rozhranie je samozrejme pohyblivé, pretože nové nálezy a poznatky posúvajú obdobia.

Najstaršiu DNA človeka, ktorú sa doteraz podarilo získať je od človeka HEIDELBERSKÉHO , žil pred 400 000 rokmi. V Afrike boli objavené pozostatky už niekoľkých druhov predčloveka, dokonca kostry, ktorej sa odhadujú až 3 MIL. rokov. Hranice vývoja sa posúvajú, určujú ich archeologické nálezy. Všetko smeruje k tomu, že sa zachoval prirodzený výber, lepšie prispôsobenie druhu a ten potom expandoval. Nastáva stále riešená otázka, odkiaľ pochádza človek, kto je jeho predchodca.


Vždy treba začať od základov. Všetko, čo sa vyvíja, obsahuje DNA, základnú štruktúrnu a funkčnú bunku, čiže aj rastliny. S tým rozdielom, že ich prokaryotická bunka neobsahuje jadro. Naopak eukaryotická bunka má jadro a v ňom kyselina deoxyribonukleová s usporiadanými chromozómami nesie genetickú informáciu. Tá je vďaka jadru oddelená od metabolických pochodov v bunke a preto kopírovanie genetických informácii je presné a stabilné. Celý proces je chémia, vďaka pevným väzbám Vodíkových atómov. Človek obsahuje 1014 takých buniek a v každej bunke je kompletný genóm jedinca.

Čo sa stane ak sa pozrieme na ostatné živočíchy a rastliny ? Zistíme, že tiež obsahujú také bunky, až na malé rozdiely v nich. Aj strom je náš dávny prapredok, potom ryby a iné morské živočíchy, všetko to má základnú bunku s DNA, ikeď tá rastlinná je prokaryotická, od nej sme sa oddelili najskôr. Pri delení buniek prichádza vždy rovnaký pochod pre všetky eukaryotické bunky, či už mikróbov, opíc alebo ľudí. Zatočený reťazec dvojzávitnica DNA /NA OBR./sa rozdelí pôsobením bunkového enzýmu DNA helikázou na dve samostatné vlákna bez toho, aby sa zmenila štruktôra genómu. Ďaľší chemický postup obstará polymeráza DNA, ktorá rozleptaný reťazec presne dopľňa tam, kde ho helikáza rozleptá, so zachovaním kódovania. Na obr. vidíme vznik dvoch reťazcov. Presne tak sa rozmnožujeme aj my. Nie sme výnimoční. Po neprijatí Darwinovej teórie časťou hrdého ľudstva a cirkvou, ktorá preferuje jedinečnosť človeka ako božieho výtvoru, bol zverejnený tento výskum so šokujúcim nadpisom :

 ČLOVEK 98% OPICA 
To uviedli výsledky svojich výskumov dvaja biochemici z Berkeley v Kalifornii V. Sarich a A. Wilson. Metódami molekulárnej biológie zistili, že krvné proteíny dnešných ľudí a niektorých opíc vykazujú len minimálne rozdiely. Konkrétne od šimpanzov a goríl. Na poli výskumu génovej mapy človeka, šimpanza a gorily sa potvrdilo, že máme

 SPOLOČNÝCH 98,4% GÉNOV . To je jednoznačný dôkaz, že zdieľame spoločného predka. Molekulárna biológia nie je náhoda. Nešťastné bolo to školské vysvetlenie, že človek pochádza z opice. Učenie v takom duchu väčšina populácie nepochopila. Človek nevznikol z opice, ale je nezvratné, že mal spoločného predka. Génovou malou zmenou sa oddelil. Také zmeny sa občas udejú náhodne alebo vplyvom zmeny prostredia. Mnohí ľudia si pod tým predstavujú opicu, ktorej sa zrazu z ničoho nič narodil človek, čo považujú za nemožné. Pravda je taká, že génové zmeny prebiehali tisícky rokov a žili vedľa seba staré i nové druhy. Nakoniec prirodzeným výberom zostali tí vyspelejší, alebo žijú oba druhy, každý na inej úrovni. Aspoň zatiaľ, kým sa o ich koniec postará ten vyspelý druh. Ako dôkaz génového vývoja sú najdené kostry, fosílie, skameneliny a už spomínaná vzorka DNA medzičlánku opočloveka. Dohady môžu prebiehať len v časovom poli, kedy sa to stalo. Vedecké komunity sa o tom sporia či pred 4 MIL. rokov alebo oveľa skôr. To už nezistíme nikdy, ale vieme, že génová podobnosť s opicami je výrazná.

Našu spoločnú minulosť dokladujú nálezy v Afrike, Austrálopiteka, Heidelberského pračloveka, Homo Naledi , z ktorého sa našli kostry, staré 4 MIL. rokov a z ktorého vedci získali DNA. Našli sa aj pozostatky rôznych prechodových druhov človeka ako napríklad Neandertálci. Majú malú mozgovú časť, širokú panvu, silné dlhé ruky. Takmer rovnaký génový zaklad alebo DNA /z človeka Heidelberského/ opice a dnešného človeka sa nedá poprieť, nepomôže ani vnášanie ľudskej politiky do molekulárnej biológie. Z DNA buniek sa zistili veľmi podrobné informácie, o ktorých niet pochýb. Napríklad to, že súčasne žijúci európsky človek je potomkom afrického človeka. Neandertálsky človek zmizol do stratena, určité jeho percento bolo asimilované dnešným druhom Hommo Sapiens. Znova ide o prípad prirodzeného výberu.

 PREKVAPUJÚCI OCEÁNSKY PRÍBUZNÝ NAŠICH BUNIEK  

Ďaľší článok objasňovania nášho pôvodu objavili vedci zo Švédska, Nórska, Holandska. V strede Atlantického oceánu našli mikróby, ktoré majú zložité bunky s jadrom, aké obsahujú mnohobunkovce, teda aj človek. Nachádza sa tam celá zložka pozemského života. Jednobunkovce bez jadra, jednobunkovce s jadrom a mnohobunkovce, ktoré vznikajú skladaním buniek s jadrom, keď do nich vstupujú tzv. organely, dodávajúce energiu bunkám a ktoré boli predtým samostatné baktérie. Dôležité pre vývoj je to, že základné bunky či organely nemajú pevnú schránku, ľahko sú pohltené prvotnou bunkou /archeónom/. Objavené mikróby sú tiež naši súrodenci a vôbec prví. Nazvali ich  LOKIARCHAEOTA a majú prekvapujúco zložitý genetický základ. Kódujú aj bielkoviny, ktoré sa podieľajú na stavbe bunkových membrán a na cytoskelete. To už je kostra bunky, ktorá určuje jej tvar.

Zjednodušene povedané, prvotná bunka pohltila baktériu a vznikla Eukaryotická bunka s jadrom a to je náš prvý prapredok z hlbín oceánu, ktorý tam bol už pred 2 MLD. rokov.

 VŠETKO DO SEBA ZAPADÁ 

PRETOŽE vytvorené mnohobunkovce a neskôr prvé živé tvory si prieskumnou časťou tela vykoledovali citlivé miesto a to reagovalo na druhy žiarenia z oblohy do vody, či už slnečného alebo iného. To miesto bolo primitívne oko. Časom sa u živočíchov vyvinuli oči a vnímali svet a svetlo. Veľmi zaujímavé je, že oči a ľudské nevynímajúc, svojim lomom svetla a príjmom lúčov do sietnice dokazujú, že boli vyvinuté vo vode. Naše oko vidí len malý zlomok udalostí, ktoré sa okolo odohrávajú. Mikrosvet baktérii a mikróbov vôbec nevidí. Ešte uplynulo málo miliónov rokov od doby, keď náš prapredok vyliezol z vody. Oko sa nestihlo adaptovať stopercentne na suchozemské podmienky. Ale deje sa to, ikeď si ho zároveň poškodzuje žiarením obrazoviek a civilizačnými nástrahami.

Ak sa človek čo len kúsok vzdiali od Zeme bez prístrojov, neprežije ani sekundu. Ak človek vystúpi do otvoreného kozmu, začne sa mu tzv. variť krv, prasknú mu pľúca, opuchne celé telo a okamžite umrie. Človek potrebuje pozemský tlak, teplotu, kyslík aj zemskú gravitáciu. Bez týchto atribútov veľmi rýchlo prichádza biologický kolaps a smrť. Z toho vyplýva, že človek je plodom Zeme, je na nej životne závislý a ak chce navštevovať kozmický priestor, musí si zemskú atmosféru nosiť so sebou a nesmie sa pohybovať s väčším zrýchlením ako je tiaž 7G.

Nie je človek druh, ktorý sa na Zemi premnožil, pretože má oproti ostatným druhom navrch ? Nie je človek druh, ktorý pred sebou tvorí a za sebou ničí ? Nie je človek iba vemírnou bunkou, ktorá vznikla tam, kde na to mala prírodné podmienky ?

KTO JE TO ČLOVEK ?   ODKIAĽ SME ?


NÁVRAT DO MENU